Lesník pre ťažbu dreva buduje zvážnice, cesty i približovacie linky, po ktorých steká dážď i roztápajúci sneh do obcí a menej vody ostáva v lese. Poľnohospodár obrába pôdu po spádnici a vytvára drobné jarčeky na pritekanie dažďovej vody i roztápajúceho sa snehu do obcí a menej vody ostáva v poľnohospodárskej krajine. Dopravný inžinier projektuje cestu s rigolmi na koncentráciu vody z dažďa i z topiaceho sa snehu a ochudobňuje krajinu o životudárnu tekutinu. Vodohospodár navrhuje odkanalizovať dažďovú vodu z akejkoľvek stavby či spevnenej plochy a zdokonaľuje vyušovanie podzemia. To isté platí aj pre kostol. Dážď ako boží dar, ktorý padá na strechu kostola, je odvádzaný odkvapovými rúrami do najbližšej kanalizačnej rúry. Nie je v tom práve symbolika dedičného hriechu súčasnej civilizácie? Kedy si do dôsledkov uvedomíme, že dažďová kvapka je motorom zrodu nového života cez fotosyntézu?

Rozširovanie zóny poškodenia krajiny otvára špirálu rýchleho odtoku dažďovej vody z pretvorenej plochy a utlmovania fotosyntézy a umŕtvovania zrodu nového života v jeho unikátnej i originálnej podobe. Navyše, koncentrácia dažďovej vody v údoliach, potokoch i riekach, spôsobuje výskyt častejších, nebezpečnejších a rizikovejších povodní.

Akosi sme pozabudli na to, že tekutý odpad, ktorý lejeme susedom na hlavu, je vlastne základom života. Občania Slovenska by mali spoznať realitu vody. Ak ju pochopíme, pochopíme aj iné súvislosti. Fundamentálna súvislosť závislosti produkcie potravín na vode je známa. Menej je už známa súvislosť rastu finančných a hospodárskych kríz od nedostatku vody. Stačí si všimnúť, kde vo svete najviac rastú spoločenské problémy. Nie práve tam, kde je vysušená krajina? Nehostinnosť púští a ich ekonomickú úroveň berieme ako realitu, ktorú na prvý pohľad nie je možné meniť. Nedostatočne si však uvedomujeme úpadok tých regiónov ich vysušovaním. Aspoň sa poučme na proces vysušovania v tých krajinách, v ktorých došlo v poslednom polstoročí k významnému vysušeniu krajiny - ako sú Grécko, Španielsko, Portugalsko, či k nim smerujúci juh Talianska. Práve tieto krajiny sa zásadne v poslednom polstoročí vysušili a so stavom zásob svojej vody sa blížia k tým krajinám, v ktorých vládne beznádej pre nedostatok vody.

Vzorom tohto úpadku je Cyprus, ktorý sa dramaticky ponáhľa za ekonomickou „prosperitou" vysušovaním svojho ostrova so sotva 10.000 km2 plochy. Na ostrove sa odohráva kvôli vode pre Európu možno „malá" tragédia, no pre Cyprus zásadná. Ročný pokles zrážok v priemere o 600 mil. m3 nestačí kompenzovať už 108 vybudovaných priehrad a ročné odsoľovanie viac ako 70 mil. m3 morskej vody, za čo cyperská vláda platí okolo 100 mil. eur ročne. Už vybudovaná vodná infraštruktúra ostrova je tak finančne náročná, že je príťažou hospodárstva a nie zdrojom jeho prosperity. Tento stav nedokáže zabrániť dramatickému úpadku ekonomiky ostrova - ak nedôjde k systémovej zmene. A tou je zastavenie vysušovania ostrova.

Slovensko z hľadiska vysušenia krajiny nie je na tom zatiaľ tak zle ako Cyprus. Ak však nezmeníme systémovo prístup k dažďovej vode, ekonomika Slovenska sa v budúcnosti utopí v klimatických extrémoch - v náhlych ničivých povodniach či suchu. Z atraktívnej konkurencieschopnej krajiny sa tak Slovensko postupne stane len ďalším „ostrovom" sucha a rizikového prostredia, aj keď nie je obklopené morom.